História hutníctva a železiarstva
Výroba železa a jeho spracovanie patrili k najstarším výrobným odvetviam na Slovensku. Bohaté ložiská kvalitných rúd, hojnosť lesov, dostatok vodnej energie vytvárali priaznivé podmienky pre rozvoj slovenského železiarstva. Železo sa spracúvalo cez stáročia kladivom – najprv ručným, neskôr kladivom, poháňaným vodným kolesom, tzv. hámrom. Hámor znamenal tú časť železiarskej huty, v ktorej spracúvali železnú hrudu, vytavenú v kusových peciach vykúvaním pod vodným kladivom na úžitkové železo, najčastejšie tyče. Pojem „hámor“ sa zaužíval pre celú železiarsku výrobnú jednotku, vrátane taviacej pece.
Prvé hámre na vodný pohon sa objavili v Slovenskom Rudohorí v 40. rokoch 14. storočia. K rozvoju železiarstva na Slovensku od 16. storočia prispeli okrem baníctva aj vojenské potreby vyvolané jednak tureckou expanziou, ako aj povstaniami uhorských stavov. Vznikali početné huty a hámre, najmä v oblasti Slovenského Rudohoria, kde boli najbohatšie zásoby ľahko taviteľnej i prístupnej rudy, aj dostatok paliva – drevného uhlia.
R. 1568 sa v údolí Hrona nachádzalo 11 hút a 8 hámrov. Už v roku 1564 vydal cisár Maximilián na základe doporučenia viedenskej komory nariadenie, ktorým zakázal v obvode banskobystrickej banskej komory otvárať nové železorudné bane a stavať železiarske pece, lebo železiarne veľmi ničia lesy. Roku 1604 bol znovu vydaný prísny zákaz zakladať v tejto oblasti nové železiarne, alebo rozširovať výrobu v starých. Negatívny postoj štátu sa prejavil najmä v Pohroní, lebo tu sa najviac prejavil nedostatok dreva. Výroba sa udržiavala iba v štátnych železiarňach, a to do tej miery, že stačila pokryť potrebu baní, hút a medených hámrov. Súkromné železiarne, ktorých bolo v prvej polovici 16. stor. na Pohroní značné množstvo, sa štátu podarilo postupne zlikvidovať.
Od konca šesťdesiatych rokov 18. storočia bol erár hlavným výrobcom železa na Pohroní. V sedemdesiatych rokoch 18. storočia pracovalo v závodoch hrončianskeho, ľubietovského, ponického a tisovského podniku už vyše 300 baníkov, hutníkov a kováčov. Ročná výroba všetkých závodov sa pohybovala okolo 10500 vied. centov kujného železa, pričom približne polovica pripadala na hrončiansky závod.
Koncom 18. storočia vzniká na území zvolenskej župy najväčšia železiarska manufaktúra v Uhorsku tzv. H r o n č i a n s k y k o m p l e x . Aj jeho začiatky boli poznačené feudálnymi prežitkami tak v oblasti technickej, organizačno – výrobnej, ako aj spoločensko – politickej. Zásluhou miestnych možností a kapitalistickej industrializácie sa táto manufaktúra už v prvej polovici 19. storočia mení na moderný priemyselný podnik (baníctvo a hutníctvo drahých a farebných kovov na území župy zaniká).
K Hrončianskemu komplexu patrili početné vysoké pece a hámre. (Hronec, Tisovec , Ľubietová, Poniky, Michalová (Pohronská Polhora), Chvatimech, Štiavnička, Piesok, Osrblie, Bystrá ,Jasenie, Vajsková, Lopej, Kostiviarska, Svätý Jakub, Banská Bystrica, Moštenica).
Hutu v Hronci v 17. storočí tvorili spočiatku nízkošachtové nadzemné pece, tzv. dúchačky a vyhne. Dúchačky mali otvorenú kychtu, ktorou sa zavážali a drevené dúchadlá poháňané vodným kolesom. Tavba trvala 4-6 hodín. Potom sa otvor vylomil a vybratá hruda roztaveného železa sa vo vyhni sekala a kladivami na vodný pohon vykúvala na potrebný tvar. Dúchačka pracovala celý deň nepretržite, nebola však v prevádzke po celý rok. V 18. storočí sa v Hronci začína uplatňovať vysokopecná prevádzka. V polovici 18. storočia (1740,1743) pracovali v Hronci už dve vysoké pece. Vedľa huty pracovala aj lejáreň, klinčiareň a kováčska dielňa. Postavil sa nový skujňovací hámor (tzv. cánový), ktorý neskôr premiestnili na Chvatimech. Od r. 1790 bol kratší čas v prevádzke železný hámor vo Vajskovej a Lopeji. Ďalej sa vybudovali hámre na Chvatimechu, Piesku, Bystrej, prestaval sa hámor v Jasení a v roku 1797 sa začala prevádzka vo vtedajších pomeroch najmodernejšej peci v Pohronskej Polhore. Za štvrťstoročie (1779-1804) sa výroba kovaného železa v Hrončianskom komplexe zvýšila 3,5 ráz.
Hutu v Hronci v 17. storočí tvorili spočiatku nízkošachtové nadzemné pece, tzv. dúchačky a vyhne. Dúchačky mali otvorenú kychtu, ktorou sa zavážali a drevené dúchadlá poháňané vodným kolesom. Tavba trvala 4-6 hodín. Potom sa otvor vylomil a vybratá hruda roztaveného železa sa vo vyhni sekala a kladivami na vodný pohon vykúvala na potrebný tvar. Dúchačka pracovala celý deň nepretržite, nebola však v prevádzke po celý rok. V 18. storočí sa v Hronci začína uplatňovať vysokopecná prevádzka. V polovici 18. storočia (1740,1743) pracovali v Hronci už dve vysoké pece. Vedľa huty pracovala aj lejáreň, klinčiareň a kováčska dielňa. Postavil sa nový skujňovací hámor (tzv. cánový), ktorý neskôr premiestnili na Chvatimech. Ďalej sa vybudovali hámre na Chvatimechu, Piesku, Bystrej, prestaval sa hámor v Jasení a v roku 1797 sa začala prevádzka vo vtedajších pomeroch najmodernejšej peci v Pohronskej Polhore. Za štvrťstoročie (1779-1804) sa výroba kovaného železa v Hrončianskom komplexe zvýšila 3,5 ráz.
O čosi neskôr sa skonštituoval ďalší železiarsky komplex nazývaný K o m p l e x ž e l e z i a r n í Bujakovo – Tri vody. Vybudovali ich v r. 1790 banskobystrickí obchodníci J. Puschmann a A. Czilchert. Podnik prevzal r. 1842 P. Würsching a r. 1834 D.J. Priehradný. Železiareň bola viackrát modernizovaná (1850,1869) a vedela sa presadiť i pri konkurencii štátneho hrončianskeho, príp. podbrezovského a coburgovského pohorelského komplexu. V pol 19. stor. zamestnávala 70 robotníkov, r. 1895 už 278.. Začiatkom 20. storočia mala bujakovská železiareň 6 valcovacích tratí a produkovala ročne 62 000 q tyčového železa a 2800 q plechov. Železiarne r. 1902 zanikli a r. 1910 vznikla na ich mieste lepenkáreň.
Hrončiansky komplex si zasluhuje pozornosť z niekoľkých dôvodov. K prvým patrí jeho priekopnícka funkcia v rozvoji hutníctva na Horehroní. Každú novú technológiu bolo potrebné preveriť v konkrétnych prevádzkových podmienkach, pri spracúvaní rudy a surového železa s určitým chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami. Bez vlastného experimentovania mohol hrončianske skúsenosti prevziať „susedný“ podnikateľ Priehradný. Koháry prizýval do Pohorelej k riešeniu problémov prevádzky a prestavby majstrov z Hronca. Z hrončianskych skúseností čerpal aj Ferdinand a po ňom August Coburg, takže ovplyvnili aj vývoj v Pohorelskom komplexe, ktorého jadrom zostávali vysoké pece v Červenej Skale a železiarne v Pohorelskej Maši (Augustova huta, Ferdinandova huta, Valkovňa).
Pred výstavbou železiarní pod Brezovou to bol H r o n e c , ktorý so svojou vysokopecnou prevádzkou, pudlovaním a valcovaním vytvoril podmienky pre priemyselnú veľkovýrobu. K tomuto hrončianskemu komplexu patrilo šesť vysokých pecí v Hronci, Tisovci, Ľubietovej, Ponikách, Michalová (Pohronská Polhora) a početné skujňovacie hámre v Hronci, Chvatimechu, Štiavničke, Piesku, Bystrej, Jasení, Lopeji, Vajskovej, Kostiviarskej, Banskej Bystrici, Tisovci a Moštenici.
História Hrončianskeho komplexu prináša ďalšie poučenia – technologické zaostávanie sa ťažko doháňa a nevypláca sa pomalosť v zavádzaní progresívnejšej výroby. Správa železiarní zbytočne predlžovala život skujňovaniu, vodnému kolesu a drevenému uhliu – neuspela a opäť nestihla zachytiť trend. Komentovať netreba ani neodborné posudzovanie prevádzkových možností, predlžovanie výstavby, neprezieravé realizovanie akútnych potrieb bez reálnej prognózy budúcich. Všetky tieto nedostatky kompenzovala pracovná sila, sústavné zvyšovanie nárokov na ňu, znižovanie miezd, obmedzovanie sociálnych príspevkov, znižovanie životnej úrovne. Všetky tieto nedostatky kompenzovala pracovná sila, sústavné zvyšovanie nárokov na ňu, znižovanie miezd, obmedzovanie sociálnych príspevkov, znižovanie životnej úrovne. Koncom 18. storočia v erárnom hutníctve železa na Horehroní pracovalo asi 360 ľudí. Roku 1798 pracovalo v Hronci 73 robotníkov (5 pri vysokej peci, 33 pri hutách, 8 pri výrobe ocele, 24 pri výrobe klincov) a 37 nádenníkov a v Bystrej asi 35 robotníkov.
Hronecké železiarne vyrábali na rozdiel od gemerských železiarov (okrem Coburgovcov) veľké množstvo kujného železa. Základom tejto výroby bolo lacné palivo, ktoré im zabezpečovalo veľké lesné bohatstvo. Na rozdiel od Gemera bolo to väčšinou mäkké ihličnaté drevo, ktoré bolo lacnejšie ako tvrdé, a z neho vyrobené drevné uhlie bolo aj vhodnejšie pre skujňovanie ako pre surovú výrobu.17 Ku komplexu Hroneckých železiarní patrili začiatkom štyridsiatych rokov tieto podniky: 6 vysokých pecí, z toho 1 v Tisovci, 1 v Polhore, 2 v Hronci, 1 v Ľubietoyej a 1 v Ponikách, hámre v Hronci (Hronec, Piesok, Osrblie, Ohvatimech), na píle pri Tisovci, Bystrej, Jasení, Moštenici, Vajskovej a Ban. Bystrici. V Hronci bola okrem toho lejáreň, drôtovňa, klincovňa, valcovňa plechu a oceliarsky hámor. u Roku 1842 pribudla ešte valcovňa v Osrblí a r. 1848 na Piesku ďalšia valcovňa, ktoré vyrábali tyčové železo.19 Roku 1841 pracovalo v hutách železiarňach a uhliarstve 972 ľudí.
Čo do organizácie výroby tvorili Hronecké železiarne súhrn menších dielní, rozložených pozdĺž vodného toku Hrona a jeho prítokov, pretože voda bola jedinou hnacou silou pre všetky výrobné zariadenia od dúcha. diel vysokých pecí až po hnacie zariadenie hámrov i valcovní, a táto skutočnosť bola veľkou prekážkou centralizácie výroby na jednom mieste Vcelku Hronecké železiarne nezaostávali za technickou úrovňou uhorského železiarstva, ba v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. stor. boli v istoty smere aj priekopníkmi v zavádzaní novej výrobnej techniky.
V druhej polovici 19. storočia vysoké pece Hrončianskeho komplexu postihla kríza pre nedostatok surovín a drahé energetické zdroje (drevo). Veľký pokrok však zaznamenala rafinácia železa. Technickým medzníkom bolo pudlovanie (prvá pudlovacia pec bola postavená vo Chvatimechu r. 1839), valcovanie (po pokusoch v Hronci v roku 1812 – 1814 vznikla prvá valcovňa v Osrblí (1840 – 1842) a potom v Piesku (1847 – 1848) a založenie železiarní v Podbrezovej.
Závod v Chvatimechu vznikol v 18. stor. v časoch rozvoja železiarstva v tejto oblasti. Prvé správy o hámri pochádzajú z r. 1747. Pracovala tu najprv malá taviareň, od r. 1784 skujňovací hámor patriaci k železiarňam v Hronci. V r. 1811 ho prestavali na oceľový hámor. Na terajšej rušnej cestnej križovatke na pravej strane Hrona – v Novom Chvatimechu postavil erár v roku 1833 železiarsky závod Hrončianskeho železiarskeho komplexu (Karlov závod) nový závod s tromi pecami a s bucharom poháňaným vodným kolesom.
R. 1839 dali do prevádzky prvú pudlovaciu pec v Uhorsku, r.1858 ďalšie dve. Mala slúžiť na pokusnú prevádzku v súvislosti s prípravami výstavby veľkej pudlovne a valcovne v Podbrezovej. Po r. 1870 tu mali podbrezovské železiarne valcovňu plechov. Po hospodárskej kríze v roku 1873 bol hámor v Starom Chvatimechu zastavený. V rokoch 1881 – 1885 sa závod v Chvatimechu (Karlov závod) špecializoval na valcovanie obchodného a plechu pre výrobu V r. 1898 tvorili hlavné zariadenie dve valcovacie trate, zváracia vyhňa, štyri ohrievacie pece na plech a pätoro nožníc. Ročná výroba bola 1491 ton plechu. Výroba v Chvatimechu bola zrušená až v roku 1950.
Železiarne v Piesku vznikli koncom 18.stor. okolo závodu patriaceho najprv k železiarňam v Hronci, od 2. pol 19. stor. k Podbrezovej. V r. 1789 postavili hámor na výrobu tyčového železa so 4 vyhňami. V r. 1848 na mieste vykúvacieho hámra už pracovala valcovňa tyčového železa – dve valcovacie trate, ohrievacie pece vykurované drevom a dve hladiace kladivá, tiež klincovňa so štyrmi strojmi. Od r.1859 bola valcovňa jednou z troch najväčších v podniku. V r. 1859 postavili v Piesku prvé pudlovacie pece, neskôr i pudlovaciu a zváraciu pec na vodný plyn. Špecialitou závodu od roku 1870 bola výroba banských koľajníc a klincového železa. r. 1874 prestavali hámor na valcovňu s 2 valcovacími traťami. Výroba tyčového a pásového železa sa zvýšila najmä od konca 19. storočia. V závode pracovala dvojradová valcovňa, dva buchary a dve kombinované pece. V roku 1900 bola postavená narážacia pec.
Už v 15.storočí stál pri osrblianskom potoku hámor a valcovňa. Od roku 1795 tu pracoval železný hámor na ťahanie železa. V roku 1813 bol rekonštruovaný na výrobu drôtu, neskôr sa tu vyrábali nože a meče. Drôt sa vyrábal ťahaním z tenkých kovaných železných prútov. Drôtovňa pracovala do roku 1821, potom sa v nej vyrábalo len tyčové železo. Od roku 1828 bol v Osrblí v prevádzke vykúvací hámor. V rokoch 1840 – 1842 na jeho mieste vznikla prvá valcovňa tyčového železa v rámci Hrončianskeho železiarskeho komplexu s jednou valcovacou traťou. Spracovávala „cágle“ (polotovary) zo skujňovacieho hámra v Hronci, vyrábala pásové, štvorcové, guľaté tyčové železo.
V rokoch 1867 – 1868 Daniel Priehradný uskutočnil rozsiahlu rekonštrukciu svojich železiarní. Vysoká pec na Troch Vodách bola prestavaná na vyššiu kapacitu s výkonnejším valcovým dúchadlom. V roku 1873 pec prestala pracovať. Ostatné objekty železiarne pri požiari v roku 1882 vyhoreli a pri stavbe úzkokoľajnej železnice v roku 1917 boli odstránené. Pozostatky vysokej pece na Troch Vodách – plášť pece vysoký 8,5 m – sú pamiatkovo zakonzervované a sprístupnené.
Gemerská stolica bola najvýznamnejším výrobcom surového železa a liatiny v Uhorsku. Začiatkom 19.storočia vznikli prvé železiarske spoločnosti ako Muránska únia (1808) a Rimavská koalícia (1811). Zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Gemerského železiarskeho spolku sa vytvorila roku 1852 Rima – muránska železiarska spoločnosť, ktorá mala značný hospodársky a spoločenský dosah a významne vplývala na ďalší rozvoj železiarstva.