Lanovka na Chvatimech
Jedinečnú lanovku na Chvatimech zachránili pred zbúraním odborníci z Berlína a tamojší chatár Robo Hauer (55) teraz bojuje za jej využitie.
Lanovke, ktorá sa nachádza pri Valaskej, totiž hrozila likvidácia, rovnako ako kedysi neďalekej Čiernohronskej železničke. Môžeme pokojne povedať, že keby nebolo Roba Hauera, chatára z tamojšej chaty Bernardín, ktorý si v roku 2003 lyžiarsky areál prenajal, tak by zrejme skončila v šrote.
Úrady nepomohli
„Urobila sa posledná revízia a na ďalšiu sa už nenašli peniaze, preto lanovka od roku 1996 nejazdila. Každoročne totiž treba spraviť strojnú revíziu a elektrorevíziu. K tomu ešte medzičasom začali platiť európske normy, ktoré obsahujú niečo úplne iné a nemyslia na staré technické zariadenia,“ vysvetľuje Robo Hauer. Keď si areál prenajal, zistil, že lanovka nemá povolenie na prevádzku a vlastne vždy, keď ju spustil, porušil zákon. „Napokon nejaká ‚dobrá duša‘ oznámila Štátnemu dráhovému úradu, že sa to tu prevádzkuje, a dostali sme pokutu, ktorú nám po odvolaní znížili,“ pokračuje.
Chcel ju prevádzkovať verejne, povedali však, že to nie je možné, pretože normy sú už iné a vyžadujú nesplniteľné veci. Sondoval po úradoch, vyrukovali však s tým, že to má odpáliť a predať do šrotu. To však nebolo možné, pretože na chatu potrebovali dostať ľudí a tovar. Hore sa síce dá dostať aj lesnou cestou, lenže to nie je hypermarket s priestorným parkoviskom. „Nej de iba o to. Keď som si z dokumentácie prečítal, ako lanovku stavali, tak už len z úcty k nim sa to nedá zlikvidovať. Veď tí ľudia tu nechali kopu potu a mozoľov. Vždy dávam za príklad bratov Čechov, ktorí nájdu dva hrdzavé vinkle na Vltave a majú z toho historický parník. A tu je dokonca hotové technické zariadenie, ktoré je stále funkčné,“ zdôrazňuje chatár. Pôvodne bol elektrotechnikom, no raz v osemdesiatych rokoch išiel domov a začul, ako jedna mamička hovorí synovi, že keď sa nebude učiť, bude z neho elektrikár. Dotklo sa ho to, na druhý deň dal výpoveď a odišiel do hôr. Prevádzkoval lyžiarsku školu, servis pre lyžiarov, pracoval ako zásobovač, montážnik a robil výškové práce.
Potrebujú pomoc
Keď nepochodil na slovenských úradoch, nakontaktoval sa v roku 2006 na Medzinárodné múzeum horských dopravných zariadení v Berlíne. „Prišli sem a jednoznačne sa postavili za záchranu lanovky. Obdivovali originalitu konštrukcie a vystavili certifi kát jedinečnosti s tým, že lanovku nesmú zlikvidovať,“ hovorí. V súčasnosti slúži na prepravu materiá lu a obsluhy. Pre verejnosť by ju bolo možné spustiť na základe bezpečnostného auditu, lenže ten môže urobiť iba výrobca alebo dodávateľ. Ani jeden však už neexistuje.
„Tatrapoma Kežmarok by bola ochotná sa toho chytiť, lenže trvá na tom, aby sa tam dali ich komponenty. Ale tým by sa narušila historická autenticita. Je to, ako keby som mal veterána a policajti by mi povedali: Namontuj si airbag a digitálny CD prehrávač a my ti dáme povolenie. Takže už by to nebola historická lanovka, keby sa tam pridala nejaká digitálna pohonná jednotka. Logo by mi nevadilo, nech si ho sem dá hoci aj J&T, len nech to zaplatí. Všetko je o peniazoch. Na rekonštrukciu potrebujeme okolo 66-tisíc eur a revízia kedysi stála šesťsto, sedemsto eur,“ vyratúva Robo Hauer.
Platili to Rusi
Lanovku postavila v prvej polovici päťdesiatych rokov partia nadšencov z tamojšej telovýchovnej jednoty, z ktorých sú dnes osemdesiatnici. Robili po víkendoch, cez týždeň po robote, a v roku 1955 lanovku skúšobne spustili. „S nápadom prišiel Gabriel Ťatliak, prezývaný Gábor. Vtedy bola každá telovýchovná organizácia dotovaná z podniku, ktorého bola súčasťou. Vždy sa našli cestičky, ako z fabriky dostať nejaký mate riál, a aj vedenie prižmúrilo oči,“ vraví Ing. Július Starke (85).
Najskôr vysekali budúcu dráhu lanovky. Vykopali základy, dole miešali betón a vo vedrách ho ručne vynášali hore. Na vzdialenejšie stožiare ho vyvážali na provizórnej lanovke. Prevýšenie je 275 metrov a trasa dlhšia než pol kilometra. „Bola to hrozná fuška, oceľové konštrukcie sme vynášali po zjazdovke. Celé technologické zariadenie hornej stanice, každú súčiastku,“ dodáva.
Oceľová konštrukcia a pohonné zariadenie sú vyrobené v dielňach niekdajších strojární Piesok. „Gábor bol šéfkonštruktér a mal svojich kolegov. V tom čase strojárne spolupracovali s komárňanskými lodenicami, kde robili lode pre Sovietsky zväz. Každá, aj nákladná loď mala dopravné zariadenia, ktoré strojárne pre lodenice vyrábali. Pod hlavičkou dopravných zariadení v rozpiskách na výkrese nakreslili aj túto lanovku, všetky jej oceľové konštrukcie, dolné a horné pohonné zariadenie. Ofi ciálne šlo všetko na vrub lodeníc a zaplatili to Rusi,“ smeje sa inžinier Starke. Bola to vlastne podniková lanovka, patrila strojárňam Piesok.
Lokalita by ožila
O desať rokov neskôr neďaleko hornej stanice svojpomocne postavili chatu Bernardín a výcvikové stredisko mládeže, kde vyrástli mnohé známe mená ako Lucia Medzihradská, sestry Kuzmanové a podobne. Robo Hauer túto starú chatu, ktorá už nevyhovovala požiadavkám, nedávno zbúral a stavia novú. Lenže, zabrzdil ho nedostatok fi nancií. „Potrebovali by sme asi päťdesiat-, šesťdesiattisíc eur. Doteraz som mal všetko z vlastných prostriedkov a úverov. Som zadlžený až po uši, ešte detné deti to budú splácať. Verím však, že to dotiahneme do konca, a keď bude chata hotová, podarí sa aj ostatné. Je to zaujímavé miesto, blízko sú Čiernohronská železnica, Osrblie, kde je biatlonový areál, Nízke Tatry, Dobročský prales, Lesnícky skanzen Vydrovo, Vajskovské vodopády a niekoľko jaskýň. Veď nielen horcom sú ľudia živí,“ podotýka.
Keby sa Robovi Hauerovi podarilo chatu dokončiť a keby lanovka znovu slúžila verejnosti, celá lokalita by ožila a vzniklo by okolo pätnásť pracovných príležitosti, čo by bolo v tomto regióne prínosom. Ak je v zime dosť snehu, svah dlhý okolo dvoch kilometrov, ktorý spĺňa FIS kritériá, by určite prilákal viac lyžiarov. Neďaleko sú totiž ešte tri vleky. Samotná lanovka je však využiteľná počas celého roka a chatár má pre návštevníkov pripravený dvanásťmesačný program.
Článok a Video: Lanovka na Chvatimech
Autor: Život /Dan Himič